Ako si deti budujú sebadôveru pohybom

#deti #emocie #plavanie #pohyb #plavaniebratislava #plavaniedeti #strach #mentalnytrening #plavaniedospeli #plaveckyvycvik #stres #sebadovera #sebavedomie #frekvenciatreningu #detinaihrisku #detskyvyvoj #prekonaniestrachuzvody #radostzvody



deti suchý tréning pohybová príprava
deti - tréning pohybovej prípravy


Kým prejdem k hlavnej časti tohto blogu o budovaní sebadôvery detí a neplavcov pohybom na suchu a vo vode, dovoľte mi na úvod popísať pár všeobecných ale dôležitých poznatkov z praxe.



SUCHOZEMSKÉ VERSUS VODNÉ PROSTREDIE


Suchozemské prostredie má veľkú výhodu oproti vodnému prostrediu. Deťom tam nehrozí utopenie. Samozrejmou aj prirodzenou súčasťou objavovania a zdokonaľovania vlastných pohybov sú rôzne pády a s tým spojené možné malé zranenia, ktoré sa časom deti naučia akceptovať a brať ako samozrejmé. Aspoň ja si to tak pamätám z detstva.


Deti oveľa ľahšie znášajú rôzne zranenia, ktoré sú súčasťou objavovania a zdokonaľovania vlastných pohybov na suchu, súťažením v kolektíve – napr. kto bude na preliezke skôr. Vo vode to nie je také ľahké. Stavy vdýchnutia vody či napitia sa sú extrémne a dokážu aj silnejších jedincov veľmi rýchlo odstaviť.


V tomto prípade je pre trénera dôležité mať dobrý odhad. Mám na mysli vnímať, cítiť úroveň psychického vypätia dieťaťa - neplavca. Je to už na hrane, môžem si dovoliť ešte zatlačiť, alebo stačilo pre dnešný tréning?! Je nevyhnutné postupovať pri formovaní psychiky neplavca opatrne.


Vstup do vody môžeme prirovnať k lezeniu na preliezkach

zanorenie do vody
zanorenie do vody

Pohlaď na dieťa, ktoré sa odhodláva na svoj prvý výstup na vrchol preliezky sa dá prirovnať k momentu vo vode, kedy sa dieťa chystá na prvé zanorenie sa na dno bazéna. Je celkom prirodzené, že strach je v oboch prípadoch silným protihráčom odvahy. V praxi sa odvaha buduje postupne, čo znamená, že ani výstup na vrchol preliezky alebo sadnutie na dno, sa väčšinou nepodarí na prvýkrát. Chce to čas, niekedy veľa času, „x“ pokusov a veľa trpezlivosti u všetkých zúčastnených strán.


Verím, že mnohí z nás si pamätajú na prvú turistiku, kedy sme vnímali výstup ako tú náročnejšiu časť. Pri zostupe sme zistili presný opak. Z vlastnej skúsenosti viem, že vyliezť na 10 m umelú stenu je jedna vec, ale pohľad smerom dolu a spúšťanie bolo oveľa psychicky náročnejšie.


V prípade vodného prostredia vás napadne, že sa jedná o tú istú modelovú situáciu. No nie je to tak úplne pravda, voda je nebezpečnejšia. Rozdiel spočíva v tom, že pri zostúpení z hory pri turistike, či z umelej steny pri lezení, sa vieme zastaviť, keď sa nám trasú kolená alebo lapáme po dychu.


Vystúpanie spod vodnej hladiny je pre neplavca veľmi náročné cvičenie. Počas stúpania totiž nie je možné, v prípade potreby, zastaviť a nadýchnuť sa. Buď vám to vyjde alebo vám zatečie voda do nosa či úst alebo sa proste „napijete“...

Ak vám to nevyjde, tento moment vám určite zostane silno zakorenený v mysli. Ďalšie zanorenie potom chce výraznú dávku odvahy a sebazaprenia. Niekomu stačí prestávka na suchu a skúsi to znova. Mnoho neplavcov ale nemá dostatok vnútornej sily na prekonanie strachu a na nich musí potom „zatlačiť“ tréner. Ten včas zachytí kritický moment, zúži manévrovací priestor do takej miery, aby neplavec nemal kam „uhnúť“. Len tak potom dôjde k výrazným posunom vpred, čo sa pozitívne odzrkadlí aj na posilnení odvahy neplavca.


V oboch prípadoch si to vyžaduje veľa skúseností, času a trpezlivosti so sebou samým. Je potrebné nevzdávať sa a počkať na moment, kedy sa vydarí ten správny pokus.


zanorenie sa pod hladinu
Ak sa naučíte pod hladinou uvoľniť, bude to pre vás príjemný relax.

VPLYV POHYBOVEJ AKTIVITY NA SUCHU NA PLAVECKÝ VÝCVIK


Deti už od narodenia prirodzeným spôsobom využívajú pohyb ku spoznávaniu prostredia. Súčasne s tým dochádza k budovaniu pohybovej zdatnosti, odvahy a stability emocionálneho rozpoloženia.


Úspešný štart dieťaťa v plaveckom výcviku je závislý od prirodzeného vývoja a aj od pestrosti jeho pohybovej aktivity na suchu. Neplatí to len pre deti, ale analógia je rovnaká aj pre dospelých neplavcov.


Nielen pre deti ale aj pre dospelých ponúkajú ihriská a preliezky zábavu. Je to výborný spôsob ako rozvíjať silu a koordináciu v každom veku.


Ak pohybová aktivita nebola dostatočná, nebude dostatočná ani potrebná úroveň mentálnej zrelosti pre výcvik, čo si vyžaduje následne viac času na vybudovanie sebadôvery vo svoje schopnosti a samotný progres výcviku sa tak spomalí.


Na začiatku je potrebné neplavca naučiť sústredeniu sa na jednoduché dýchacie cvičenia. Až v momente, keď sa mu podarí sústrediť sa napr. na úspešné a opakované vydychovanie do vody, čím získa kontrolu nad vlastných telom, je neplavec pripravený naštartovať proces učenia sa. To je dôvod prečo je potrebné ku každému neplavcovi pristupovať individuálne a vystavať pre neho tréning na mieru.


Nácvik dýchacích cvičení na okraji bazéna.


Ak deti trávia skoro každý deň na ihriskách a majú dostatok času, aby sa prirodzenou cestou vyvíjali a spolu sa podporovali v objavovaní nových pohybov formou rôznych hier, majú výbornú štartovaciu čiaru pre akýkoľvek šport.

Keď majú možnosť vyvíjať sa v skupine detí, ak sú v skupine deti rôzneho veku, mentálnej vyspelosti a pohybovej zdatnosti, ešte lepšie. Staršie deti sa prirodzene stanú pre mladšie deti vzorom a tie sa im snažia vyrovnať. Starší kamaráti sú zväčša šikovnejší na preliezkach, predvádzajú techniky lezenia, ktoré mladšie deti nepoznajú. Vďaka tomu sa u mladších detí rozvíja dôležitá pozorovacia schopnosť a odvaha vyskúšať niečo nové. Dôležitý je samotný fakt, že sa dá vyliezť na preliezku aj iným, možno zaujímavejším spôsobom.


Celý tento vyššie spomenutý proces umožní dieťaťu budovať odvahu a dôveru vo vlastné schopnosti. Vytýčenie cieľa dieťaťom (vyliezť na preliezku, vyšplhať sa na lano, strom...), mu výrazne uľahčuje akceptáciu, že emócie ako strach a radosť sú prirodzenou súčasťou pohybovej aktivity. Prirodzeným správaním u detí je chcieť ukázať okoliu, že sú schopní pohybového prejavu, ktorý skopírovali, odpozerali. Často sa stáva, že ho prezentujú ako svoj vlastný. Je to prirodzené, snažia sa byť súčasťou skupiny. Cítia potrebu byť akceptovaní.



Pestrosť pohybovej aktivity je pre deti a ich vývoj kľúčový. Vďaka pohybovej zdatnosti si deti budujú svoje postavenie v skupine a zoznamujú sa tak s prirodzeným formovaním hierarchie.

V praxi sa bohužiaľ často stretávam s pravým opakom. Deti sa dnes nevyvíjajú ako kedysi, netrávia toľko času vonku s kamarátmi. Na druhú stranu aj dobré ihriská a kovové preliezky nie vždy nájdete vo svojom okolí. Nie všetky sídliská sú pre skúmavé deti bezpečné, rodičia sú nútené deťom "sekundovať", nemôžu si dovoliť pustiť ich von samé. Obmedzený pohyb detí vonku, a tu je vlastne jedno z akých dôvodov, má potom vplyv aj na napredovanie v plaveckom výcviku.



AKO JE TO TEDA S BUDOVANÍM SEBADôVERY V PLAVECKOM VÝCVIKU


Deti, ktoré sú pohybovo málo zdatné vykazujú buď známky emocionálnej nestability alebo svoje emócie potláčajú a zvyknú sa „utiahnuť“ do seba. Tento druh správania je vo vodnom prostredí nežiadúci. Nesmieme zabúdať, že nie vždy sa dieťa bude mať kde postaviť na dno alebo chytiť sa okraja, zábradlia, prípadne dosky a prejaviť ihneď svoje emócie - pojašiť sa, posmútiť si, vyplakať či vyzúriť sa.


Je preto dôležité naučiť deti žiť s vlastnými emóciami, rozumieť im, naučiť ich s nimi pracovať a využiť vo vlastný prospech pre dosiahnutie požadovaného cieľa.




V prípade vody je v kritickej situácii pre každého človeka cieľom dosiahnuť zručnosť kontrolovane vyplávať na povrch bez ujmy na zdraví.

Stabilizovať neplavca vo vodnom prostredí znamená vystaviť ho od prvého momentu jeho vlastným emóciám a strachu. Učí nás to, že na úvode cesty – tréningu - sa vždy nachádza nové a nepoznané.


Dôležitú úlohu tu zohráva čas, ktorý máme v tréningu k dispozícii. Mám na mysli frekvenciu tréningov.


Čím je frekvencia tréningov na úvode väčšia a prestávky medzi tréningami kratšie, tým lepšie sa deťom napreduje.

Často mám možnosť absolvovať s deťmi iba jeden tréning do týždňa, v lepších prípadoch dva. Keď si to porovnáme zo suchom a každodenným hraním sa na ihrisku je ľahké si asi predstaviť, kde bude dieťa rýchlejšie napredovať, budovať odvahu a učiť sa ovládať vlastné emócie. V prípade dlhších, napr. týždňových, prestávok vo vode, je naraz dieťa vystavené úrovni strachu, ktorá je pre neho neprirodzená. Predstavte si, že strachu priradíte hodnotu od 1 do 10.


Ak sa dieťa doteraz stretlo so strachom napríklad na úrovni 3, verte, že vo vode to bude dvojnásobok. Tento výrazný skok je pre dieťa šokový a pomôže ho prekonať len dostatočná frekvencia opakovaní, aby sa voči vyššej intenzite strachu stalo dostatočne odolné.

Prvotný kontakt dieťaťa - neplavca s vodným prostredím, trénujem formou osvojenia si dýchacích techník. Ako som už písal vyššie, je dôležité tento proces neurýchliť a správne vybudovať. V priebehu tohto procesu sa dieťa oboznámi zo strachom, ktorý pociťuje na úvode zanorenia. Po úspešnom prevedení a získaní potrebnej odvahy, sa začne tešiť a bude sa chcieť samo pod vodu vrátiť.


Tu by som rád upozornil na dve veci:


Tou prvou je vplyv strachu na dieťa. Deti sa zvyknú báť a následne plakať. Je to normálny stav a ich reakcia zodpovedá výraznému emocionálnemu tlaku, ktorému dieťa naraz čelí. Plač a hystéria sú prejavy momentálnej neschopnosti dieťaťa, úspešne sa s tlakom vysporiadať. Tento moment je pre dieťa kľúčový a často nevyhnutný pre úspešné napredovanie. Naše spoločné zvládnutie tejto situácie však pomôže pri budovaní odvahy a posunu vpred.



Tou druhou je zlomový moment, kedy sa dieťa úspešne na tréningu zanorí. Napriek prvotnej radosti počas tréningu sa emócie vyvolané tlakom vyplavia až neskôr po ukončení tréningu a dieťa ich môže vyventilovať plačom. Je to normálny stav, ktorý ale netreba podceňovať. Deťom po tréningu zvyknem vysvetľovať, že to čo sa im stalo, čo zažívajú je prirodzené. Časom porozumejú ako vnímať vlastné emocionálne rozpoloženie a ako sa s ním vysporiadať. Rodičom zvyknem poradiť, aby sa s deťmi po tréningu porozprávali. Často sa stáva, že deti prídu aj samé a zvyknú sa pochváliť, ukázať, čo sa naučili, čoho sú schopné. Prípadne sa rodičom zveria s pocitmi, ktoré nepovedia priamo trénerovi. Taktiež aj tu platí, že deti je potrebné si vypočuť a podporiť ich, dodať im odvahu či ich pochváliť.


Z praxe viem, že deti sa - v momente osvojenia si potrebných dýchacích techník - naučia akceptovať, že tandem strachu a radosti či kombinácia rôznych ďalších emócií, je prirodzenou súčasťou tréningu a zároveň ich vlastného ja.

plavecky vycvik deti
plavecky vycvik deti

Emócie sú prirodzenou súčasťou experimentovania a objavovania. Keď tomu porozumejú a zvládnu ich, budú dobre pripravené na ďalšie fázy plaveckého výcviku a neskôr tréningu.

Tréning dýchacích techník naučí deti nebáť sa vody a minimalizuje riziko ich utopenia. Záujem dieťaťa o návrat do vody je dôležitým signálom pre mňa ako aj pre rodičov. Dieťa tak dáva najavo, že pobyt vo vode mu robí dobre, že ho začína baviť a že proces osvojenia si dýchacích techník prebehol úspešne.


Deti učím nielen akceptácii vlastných emócií a ich zvládaniu, ale aj ich využitiu pre budovanie silnejšieho a odhodlanejšieho JA. Z praxe viem, že niektoré deti začnú byť „hladné“ po stále nových emóciách silnejšej intenzity. Vďaka vedomosti ako ich spracovať cítia ako ich posilňujú a výrazne posúvajú vpred.


Záverom by som len podotkol, že schopnosť prežitia vo vode, ako aj osvojenie si potrebnej plaveckej techniky, si vyžaduje silného jedinca. Schopnosť ovládať emócie, nepodľahnúť im, vedieť sa „zrovnať“ v správny moment, je výsledkom prirodzeného procesu - je výsledkom pokusu a omylu.


Budovanie sebadôvery vo vlastné schopnosti si vyžaduje čas, dôveru a spoluprácu všetkých zúčastnených strán.


23 zobrazení